MTBIKER odporúča MTBIKER Novodubnický maratón 29. ročník
Sme partnerom akcie.
Sme partnerom akcie.
Najstaršie a historicky najťažšie vytrvalostné preteky horských bicyklov na Slovensku (29. ročník). MTBIKER Novodubnický maratón 2024 pre vás organizuje MTB klub Dubnica v spolupráci so serverom MTBIKER a mestom NOVÁ DUBNICA
Zatiaľ si môžeš pozrieť reportáž z minulého ročníka.
Človek prejde Alpy a má pocit, že lieta. Ale potom príde na domáci maratón a stále môže parádne „nakúpiť". Tak ako ja.
Keď sa povie Dubničák a trať Hard, okamžite si vybavím svoj prvý dlhý maratón v 2007, akoby to bolo včera. Podoby tratí sa menia, rovnako ako bicykle, no podľa mňa sa jedná o najkrajšiu „oldschool“ trať v rámci klasických maratónov, na ktorej máte všetko. Krátke a technické stúpania, singletraily do kopca a samozrejme z kopca, kamenisté zvážnice, dlhý kopec aj úseky po hrebeni. To všetko je v podstate „prírodné“, nenájdete tu žiadne klopky, či „vyšejpované“ úseky a krásne sa využívajú možnosti okolia.
Minulý rok mi mladý nosil pravidelne „darčeky“ zo škôlky a teda náročné podmienky som si užil až pri pohľade na fotografie z trate. Teraz ale hlásia krásne počasie, bol čas sa pripraviť a rovnako trochu „oraziť“...jednoducho, žiadne možnosti na výhovorky.
Do Dubnice sme vyrazili skoro ráno, Lenka pomáhala aj na registrácii, bol čas sa rozjazdiť, nachystať a postaviť na štart. Ako všetko dopadlo? Nie tak úplne podľa plánu, všetko potom nájdete vo videu vrátane rozhovoru s víťazom, Jakubom Jenčušom. Ale pod videom ešte pokračujeme ďalším pohľadom na trať Hard.
Kompletné výsledky všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze.
Keďže ja som celú trať neprešiel, myslím, že pridať ďalší
Zaznie tradičná streľba a ide sa. Štart za sprievodným vozidlom býval voľnejší. Teraz sa celkom ide. Vravím si, rýchly úvod, pomalý záver. Ale hneď po vstupe do lesa a prvého stúpania cítim, že ani ten úvod nebude rýchly. Ide sa mi otrasne. Je pomerne teplo a vlhko. Snažím sa predbehnúť čo najviac pretekárov, nech nezostanem niekde v špunte na singli. To mi nepridáva a začínam trpieť. Veľmi si to neužívam. Čo je škoda, lebo úvod trate je naozaj pekné jazdenie. Hneď ako sa ocitnem sám, zvoľním. Musím ísť svoje tempo, lebo to nedopadne dobre.
Serpentínami pod Klepáč idem s heslom „každé trápenie raz skončí". Predstava, že som stále len v úvode trasy, ma veľmi neteší. Nasadzujem „klapky" na oči. Pocity idú bokom. Sústredím sa len na jazdu. Keď vtom vidím MTBIKER dres. Maťo. Tak to som buď poriadne prepálil úvod, alebo sa niečo stalo. Do reči mi extra nie je, tak prehodíme len pár slov. Zisťujem, čo sa deje. Je v poriadku, ale nie je v poriadku. Ja pokračujem v boji sám so sebou. Na občerstvovačke beriem banán a ionťák. Na nič iné nemám odvahu. Čaká ma pomerne dlhé a strmé stúpanie nad Petrovu Lehotu. Tu sme sa minulé ročníky stretali s pretekármi z kratšej trasy. Tento rok, vďaka inému načasovaniu štartov, sa tak neudialo. Naopak, stretli sme sa tu malá skupinka výkonnostne podobných jazdcov. Aj napriek tomu, že lokalitu najväčšie búrky obišli, čakal nás v stúpaní úsek mazľavého blatka. Ale bolo ho tak akurát a dotvorilo pestrý mix tejto trasy. V Petrovej Lehote na občerstvovačke predsa len stojím, aj keď som nechcel. Banán, jonťák. Skúšam koláč, ale nie, dnes nie. Aj tak nie je moravský.
Organizátorom tento rok spestrila prípravy aj rekonštrukcia cesty do Teplíc. No jej križovanie prebehlo bez problémov a so šťastím aj bez čakania. Začíname stúpať. Najprv v chládku dolinou, po krátkom zjazde výpekom na lúke. Tu začalo stúpanie na Baske. Najvyšší bod trasy. Skupinka, v ktorej som sa ocitol, je mierne roztratená, ale stále pokope. Prvý nám vraj „nadelil" už polhodinu. Od Veľkých lúk sa pokračuje kamenistou lesnou
Posledná občerstvovačka a posledný poriadny kopec dňa. Takže banán a jonťák. Kto bol niekedy na Dubničáku, vie - lúka a na nej vždy peklo. Na prekvapenie sa mi ide stále veľmi dobre. Ani pocit na kŕče nemám. Dokonca skúšam šliapať aj záver do sedla, ktorý je naozaj poriadna strecha. Prosím tlačiacu skupinu o kúsok miesta. Za hlasného povzbudzovania sa vydriapem až hore.
Krásny športový zážitok. Nasleduje už tiež tradičný blatový tobogán dole. Nepamätám si, že by tu niekedy bolo sucho. Záver je už len mierne zvlnená široká lesná cesta. Lenže cieľ je až pod oblúkom v Novej Dubnici. Aj tu sa dá nabrať strata, alebo niekoho predbehnúť. Prekvapivo dobre sa mi ide aj po výjazde na záverečný asfalt. Tak si pekne zašpurtujem ešte s jedným jazdcom z kratšej trasy až do cieľa, tentokrát na námestí. Telo zaplavujú endorfíny, nútia ma k smiechu. Nakoniec bol z toho môj najlepší ročník. Kto by to bol na začiatku povedal.
Možno si teraz hovoríte, že si mal Imro zvoľniť a pokračovať ďalej. To som aj skúsil, no telo bolo tak prehriate, že bolo úplne jedno, či idem „pretekovo“, alebo „výletne“. Stále som v kopci dychčal ako náš pes, keď sa schová pod paplón. V tretrách čľapkanica, v rukaviciach rovnako, gate ako mokré plavky...bol som kompletne prehriaty a v kopcoch na slnku sa mi aj jemne točila hlava. To bol signál, že ozaj stačí. Až dlhé pauzy na 2 bufetoch zo mňa opäť spravili človeka, spravil som garde kamarátovi, ktorý mal pád a celkovo som bol na bicykli aj tak okolo 4 hodín a najazdil 70 km. A viete čo? Večer sme prišli domov pomerne neskoro slušne „vypečení“ z celého dňa, no ráno sa zobudím ako úplne nový človek. Chceme si prejsť trasu plánovanej komunitnej jazdy a Lenke hovorím: „uvidíš, že dnes sa mi pôjde super“. Bolo ešte väčšie teplo ako v sobotu, no aj tak si spravím svoje wattové PR na 10 min...a dokonca 2x, potom si pridám ešte ďalšie kopce. Žiadna čľapkanica v tretrách, žiadne prehrievanie, tep okamžite padá nadol, keď zvoľním. Celý ďalší týždeň sú horúčavy a mne sa jazdí parádne. Akoby telo dostalo „šok“ a následne sa prispôsobilo. Pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť a rovnako poučenie do budúcna v rámci finálnej prípravy na preteky...
Ale nechajme už teraz pretekanie a všetko okolo, pretože podobné akcie majú viac rozmerov. Bolo to krásne vidieť, keď som čakal na poslednom bufete. Áno, vpredu sa ide, človek pomaly ani nezastavuje na bufetoch a má viac klapky na očiach. No po určitom čase sa všetko mení a v ďalšej časti štartového poľa už je odlišná atmosféra.
Samozrejme, každý bojuje v rámci možností, ale skupinky sa podporia, doprajú si občerstvenie, prehodia pár viet a zase idú bojovať ďalej. Ale žiadny stres o pozície. Na maratónoch by malo byť vždy miesto pre obidve skupiny a ak stále váhate nad svojím prvým štartom, kašlite na obavy a jednoducho už raz choďte. Nikto nebude riešiť, že ste skončili na takom alebo onakom mieste a budete mať kopec nových zážitkov. A možno vás to potom chytí ako mňa.
Na záver už len jedno veľké ďakujem všetkým, čo prišli a rovnako celému organizačnému tímu vrátane kolegov. Samozrejme, sú „muchy", ktoré sa vždy nájdu ale máme radosť, že MTBIKER v roku 2019 spojil sily s touto domácou maratónskou legendou. A ja už budúci rok nechám číslo 1 niekomu inému, musím si ho opäť zaslúžiť...
Kompletnú fotogalériu od nášho Adama nájdete na tomto odkaze.
Minulý rok mi mladý nosil pravidelne „darčeky“ zo škôlky a teda náročné podmienky som si užil až pri pohľade na fotografie z trate. Teraz ale hlásia krásne počasie, bol čas sa pripraviť a rovnako trochu „oraziť“...jednoducho, žiadne možnosti na výhovorky.
Do Dubnice sme vyrazili skoro ráno, Lenka pomáhala aj na registrácii, bol čas sa rozjazdiť, nachystať a postaviť na štart. Ako všetko dopadlo? Nie tak úplne podľa plánu, všetko potom nájdete vo videu vrátane rozhovoru s víťazom, Jakubom Jenčušom. Ale pod videom ešte pokračujeme ďalším pohľadom na trať Hard.
Kompletné výsledky všetkých kategórií nájdete na tomto odkaze.
Keďže ja som celú trať neprešiel, myslím, že pridať ďalší
Nikto nebude riešiť, že ste skončili na takom alebo onakom mieste a budete mať kopec nových zážitkov.pohľad sa hodí. Ako som spomínal, vo videu nájdete dojmy celkového víťaza, ale poprosil som aj Augustína, alias Gusto0. Ten ma po nejakých 2 hodinách obehol a nakoniec došiel v parádnom čase tesne nad 5 hod. Navyše to mal úplne opačne ako ja...najskôr sa mu veľmi nechcelo a na hrebeni za Baske chytil potom slinu.
Report z trate
Zaznie tradičná streľba a ide sa. Štart za sprievodným vozidlom býval voľnejší. Teraz sa celkom ide. Vravím si, rýchly úvod, pomalý záver. Ale hneď po vstupe do lesa a prvého stúpania cítim, že ani ten úvod nebude rýchly. Ide sa mi otrasne. Je pomerne teplo a vlhko. Snažím sa predbehnúť čo najviac pretekárov, nech nezostanem niekde v špunte na singli. To mi nepridáva a začínam trpieť. Veľmi si to neužívam. Čo je škoda, lebo úvod trate je naozaj pekné jazdenie. Hneď ako sa ocitnem sám, zvoľním. Musím ísť svoje tempo, lebo to nedopadne dobre.
Serpentínami pod Klepáč idem s heslom „každé trápenie raz skončí". Predstava, že som stále len v úvode trasy, ma veľmi neteší. Nasadzujem „klapky" na oči. Pocity idú bokom. Sústredím sa len na jazdu. Keď vtom vidím MTBIKER dres. Maťo. Tak to som buď poriadne prepálil úvod, alebo sa niečo stalo. Do reči mi extra nie je, tak prehodíme len pár slov. Zisťujem, čo sa deje. Je v poriadku, ale nie je v poriadku. Ja pokračujem v boji sám so sebou. Na občerstvovačke beriem banán a ionťák. Na nič iné nemám odvahu. Čaká ma pomerne dlhé a strmé stúpanie nad Petrovu Lehotu. Tu sme sa minulé ročníky stretali s pretekármi z kratšej trasy. Tento rok, vďaka inému načasovaniu štartov, sa tak neudialo. Naopak, stretli sme sa tu malá skupinka výkonnostne podobných jazdcov. Aj napriek tomu, že lokalitu najväčšie búrky obišli, čakal nás v stúpaní úsek mazľavého blatka. Ale bolo ho tak akurát a dotvorilo pestrý mix tejto trasy. V Petrovej Lehote na občerstvovačke predsa len stojím, aj keď som nechcel. Banán, jonťák. Skúšam koláč, ale nie, dnes nie. Aj tak nie je moravský.
Organizátorom tento rok spestrila prípravy aj rekonštrukcia cesty do Teplíc. No jej križovanie prebehlo bez problémov a so šťastím aj bez čakania. Začíname stúpať. Najprv v chládku dolinou, po krátkom zjazde výpekom na lúke. Tu začalo stúpanie na Baske. Najvyšší bod trasy. Skupinka, v ktorej som sa ocitol, je mierne roztratená, ale stále pokope. Prvý nám vraj „nadelil" už polhodinu. Od Veľkých lúk sa pokračuje kamenistou lesnou
Nakoniec bol z toho môj najlepší ročník. Kto by to bol na začiatku povedal.cestou. Tu sa vždy snažím ušetriť sily. Baske je síce veľký kopec, no rozhodne nie posledný. Na vrchole mám vody dosť, tak hneď pokračujem hrebeňom ďalej. A tu niekde sa to konečne láme. Po prvom zjazde prichádza prvá lúka a mne sa ide dobre. Navyše v najkrajšom úseku trasy. Úsek Baske - Homôlka určite stojí za zvezenie aj mimo maratón. Lúky s krásnymi výhľadmi, stále hore - dole. Doteraz som sa snažil pozíciu len udržať. Ale predo mnou vidím jazdcov a zisťujem, že dobieham. Čo som dobehol v kopcoch, som následne stratil v zjazde do Dolnej Poruby. Zjazd je pomerne rozbitý a vyžaduje zručnosť. Aj keď tento rok sa mi niektoré úseky zdali, že sú konečne v lepšom stave. Volím opatrnosť. Chcem sa vyhnúť pádu, alebo demolácii. Zostávam sám, no nie nadlho. Po jedinom dlhšom asfaltovom úseku sa spájame s kratšou trasou. No jazdci sú tak roztratení, že si veľmi neprekážame. Naozaj dobre načasované.
Posledná občerstvovačka a posledný poriadny kopec dňa. Takže banán a jonťák. Kto bol niekedy na Dubničáku, vie - lúka a na nej vždy peklo. Na prekvapenie sa mi ide stále veľmi dobre. Ani pocit na kŕče nemám. Dokonca skúšam šliapať aj záver do sedla, ktorý je naozaj poriadna strecha. Prosím tlačiacu skupinu o kúsok miesta. Za hlasného povzbudzovania sa vydriapem až hore.
Krásny športový zážitok. Nasleduje už tiež tradičný blatový tobogán dole. Nepamätám si, že by tu niekedy bolo sucho. Záver je už len mierne zvlnená široká lesná cesta. Lenže cieľ je až pod oblúkom v Novej Dubnici. Aj tu sa dá nabrať strata, alebo niekoho predbehnúť. Prekvapivo dobre sa mi ide aj po výjazde na záverečný asfalt. Tak si pekne zašpurtujem ešte s jedným jazdcom z kratšej trasy až do cieľa, tentokrát na námestí. Telo zaplavujú endorfíny, nútia ma k smiechu. Nakoniec bol z toho môj najlepší ročník. Kto by to bol na začiatku povedal.
Telo ťa neraz prekvapí
Možno si teraz hovoríte, že si mal Imro zvoľniť a pokračovať ďalej. To som aj skúsil, no telo bolo tak prehriate, že bolo úplne jedno, či idem „pretekovo“, alebo „výletne“. Stále som v kopci dychčal ako náš pes, keď sa schová pod paplón. V tretrách čľapkanica, v rukaviciach rovnako, gate ako mokré plavky...bol som kompletne prehriaty a v kopcoch na slnku sa mi aj jemne točila hlava. To bol signál, že ozaj stačí. Až dlhé pauzy na 2 bufetoch zo mňa opäť spravili človeka, spravil som garde kamarátovi, ktorý mal pád a celkovo som bol na bicykli aj tak okolo 4 hodín a najazdil 70 km. A viete čo? Večer sme prišli domov pomerne neskoro slušne „vypečení“ z celého dňa, no ráno sa zobudím ako úplne nový človek. Chceme si prejsť trasu plánovanej komunitnej jazdy a Lenke hovorím: „uvidíš, že dnes sa mi pôjde super“. Bolo ešte väčšie teplo ako v sobotu, no aj tak si spravím svoje wattové PR na 10 min...a dokonca 2x, potom si pridám ešte ďalšie kopce. Žiadna čľapkanica v tretrách, žiadne prehrievanie, tep okamžite padá nadol, keď zvoľním. Celý ďalší týždeň sú horúčavy a mne sa jazdí parádne. Akoby telo dostalo „šok“ a následne sa prispôsobilo. Pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť a rovnako poučenie do budúcna v rámci finálnej prípravy na preteky...
Každý si nájde to svoje
Ale nechajme už teraz pretekanie a všetko okolo, pretože podobné akcie majú viac rozmerov. Bolo to krásne vidieť, keď som čakal na poslednom bufete. Áno, vpredu sa ide, človek pomaly ani nezastavuje na bufetoch a má viac klapky na očiach. No po určitom čase sa všetko mení a v ďalšej časti štartového poľa už je odlišná atmosféra.
Samozrejme, každý bojuje v rámci možností, ale skupinky sa podporia, doprajú si občerstvenie, prehodia pár viet a zase idú bojovať ďalej. Ale žiadny stres o pozície. Na maratónoch by malo byť vždy miesto pre obidve skupiny a ak stále váhate nad svojím prvým štartom, kašlite na obavy a jednoducho už raz choďte. Nikto nebude riešiť, že ste skončili na takom alebo onakom mieste a budete mať kopec nových zážitkov. A možno vás to potom chytí ako mňa.
Na záver už len jedno veľké ďakujem všetkým, čo prišli a rovnako celému organizačnému tímu vrátane kolegov. Samozrejme, sú „muchy", ktoré sa vždy nájdu ale máme radosť, že MTBIKER v roku 2019 spojil sily s touto domácou maratónskou legendou. A ja už budúci rok nechám číslo 1 niekomu inému, musím si ho opäť zaslúžiť...
Kompletnú fotogalériu od nášho Adama nájdete na tomto odkaze.
