MTBIKER Novodubnický maratón 29. ročník

Možno. Isté je, že vždy tu budú príbehy, ktoré si ľudia vytvoria z vlastných zážitkov. Tie sú nezameniteľné a trvácne. A že boli pestré a plné zmien, i o tom bude tento môj diel.

Ak chceš niečo zmeniť, začni od seba, alebo štyri mottá tohtoročného prístupu

Čím menej jazdíš, tým viac jazdíš a viac z toho máš. Super! Krásne. Načo sa pachtiť za kilometrami, radšej si ich užívať. Tým úspešne atakujem úctyhodných ledva 1 000 km „navyužívaných“ tento rok.

S väčšími kolesami sa menej našliapeš. To mi príde ako podvádzanie oproti 26" kolesám. Nanešťastie, mám len 27,5" a tak mám stále rezervu. K podvádzaniu.

Pás, boky, trup. Jednoznačne zapracovať na core. Do väčšieho brucha sa zmestí viac zásob. Logicky. Máš potom viac energie a z kopca si rýchlejší.

Keď chceš lepšiu techniku, venuj sa aj pumptracku. Alebo, tri predošlé v jednom, trasa krátka, nešliapem vôbec a core ide samé od seba. Paráda.

Vydarený úvod sezóny

Koncom augusta?! Čo som prišiel od protinožcov? Len tak na okraj, na maratóny už nechodím, ale pre Dubničák vždy rád spravím výnimku. Bo, srdcovka.

Analógia s vlakmi nie je náhodná, fakt ideme za sebou ako po koľajniciach.

Bokovka. Tá, čo bola prvá. Večná. Na celý deň pre mňa, zvedavá, ako som sa na ňu pripravil. Či som lepší technik s výdržou, či naopak?


Takže, je opäť čas nahodiť sa do sviatočnej lycry, pripnúť motýlika na riadidlá a navoňať retiazku. Potvrdilo sa mi, že na dobré veci sa oplatí aj dva roky počkať (vlani nevydalo, žena nepustila). Svoje som už načrtol, čo som teda na oplátku dostal?



Budíček, raňajky, skok do Novej, vítam bráška, šup do ruky taška, óóó, mazec fľaška, číslo riadidla a... Kde to duní, to kam ideme?! Fraška? Štart je po dlhých rokoch presunutý z amfika na námestie. Ahá. Cieľ je tu tiež. Ahá. Sprchy sú tam, jedlo hentam a parkovanie tamtam, wapky strčili dakam a zmrzka tatam. Ahá. Všetko jasné?! Eéé.. Trochu chaos? Ani nie. My sme tu doma a ostatní predsa dostali mapku!

Trasa King aj pre tento rok ostala ležať na papieri v šuplíku a nám bola, ako alternatíva, ponúknutá akási beta verzia, trasa Hard. Rečou čísel, 84 km a 3 000 v.m. Čo má za následok cez 100 šuhajov a 3 dámy. Plnka. Nič pre mňa. Takto sa túlať sám po lese nebudem. Radšej pekne od konca. Dusiť sa dnes budeme i tak.

Je ráno, námestie sa zaplnilo davom a posledné chuchvalce hmly na kopcoch rozmetávajú slnečné lúče. Tancujúce dievčatá na pódiu videli svoju životnú príležitosť na skok do vyššej ligy, speaker Barényi nemal to srdce im to uťať, a tak, za 20 sekúnd do štartu, nám toho „architekt“ Ľubo, staviteľ trate, veľa nepovie. Iba, dávajte si pozor, cesta za Machnáčom je v rekonštrukcii, poďme!



Klasický úvod smer Kolačín - Kamenné vráta dáva každému príležitosť nastúpiť si do svojho výkonnostného vozňa. Bachá, rampa dole. Štupeľ. Stará asfaltka, stúpa sa. Rozohrievka. Tajné električky vpredu, za nimi výkonné dízle, motoráky, na chvoste funivé parné lokomotívy a ja taká drezinka. Manuálna. Analógia s vlakmi nie je náhodná, fakt ideme za sebou ako po koľajniciach. Začínam opatrne, skromne, neprepáliť obvody. Prví pôjdu isto k 20 km/h - priemer, mne stačí polovica. Blízko 7 h celkovo by som sa potešil.

Nič nie je zadarmo. Je teplo, do toho dusno ako v saune. Nemám šajn, ako telo zareaguje – či ma len vypne, alebo rovno klepne. Do zjazdu k Baračke sa tiež nehrniem, púšťam. Je stále koho? Divné. Strmý lesný chodník ku Grófovcu si už pýta gašparka (na jednoprevodníku?). „Čau bráško, čo tu kľaješ?“ Šmykol sa na koreni. „Nezavadzaj! My sme tu na pretekoch.“

Tiež moje klasické miesto na „čo do kdekoho“ a ladenie lanka prehadzovačky. Aký servis, taký chod. To sa mi raz vypomstí. Starý salaš, smetisko, zlet po asfaltke. Keď si pomyslím, že naše mini nádeje z trate Family tadeto pôjdu hore, až je mi ich ľúto. Detto, zjazd do Kolačína. Oni sú naši praví ťažkí králi. Žiaľ, na Kinga do budúcna sa inak vymakať nedá.

Teplická cesta, Oliva. Popod Čvirigovec po zvážnici, je čas na pilulku. Žiaden doping, voltaren. Kríže. Zlé cvičenie core, zlé. Teplice.



Už v diali vidím, bude sranda. Občerstvovačka. Je tu opäť Rasťo, a to je tak energeticky pozitívny chlapík, než všetky energeťáky v kelímkoch dohromady. (Inak, bývalý Kápo Dubničáku. On by nám dal toho Kinga. Aj s kongom.) Ponuku má bohatú. Beriem banán, čistú vodu. Vidíme sa o hodinu! Pacočské serpentíny. Best of the day. I to prostredie po ťažbe už nevyzerá ako mesačný svet, ale ako normálny les. Ideme skupinka, prvý, že ma pustí.

Cítim sa ako energetický upír – keď niekoho obehnem, vysajem ho. Tým sa mi ide lepšie a chcem ďalšieho.

Nič tak nenabúra psychiku človeka, ako keď mu poviete, že ide príjemné, výletné tempo. V 10 %. Zákruty 180° sú pekne dopredu značené tabuľkami, odbočky prepáskované fáborkami. Povrch je šupa, nepráši sa, ani nešmýka, večerné búrky to len z diaľky lizli. Slučka ponad Omšenie zakončená trailíkmi späť do Teplíc len podčiarkuje výnimočnosť tejto oblasti. „Čau Rasťo, posielam pusu predsedovi, bolo to MEGA!“

Teraz sa treba najesť. Pekanové taštičky lepia, nebrať! Trubárka po ceste hrdinov SNP bude krutá. Dlhé stúpanie doplnené výživnými stojkami. Kde sú tí malkáči z klasiku? Som taký pomalý? Vôbec. Posunuli im štart, lebo som sa minule sťažoval. Fantázia. Treba sa ozvať a nemlčať. Idem si pekne svoje. Sem-tam to kĺzne, nepovoliť v sústredení!

Čochvíľa sa už šponujem s maníčkou, čo to o 4 h neskôr vyhrá. Nejdem cez ňu, šalter štrajkuje a neradí pre zmenu „dole“. A máš to, servisák. Zato jej bezdrôtové AXS šliape ako hodinky. Zaostávam. Obetujem sa, zastavím a poriadne to nastavím. Bude pokoj. 200 m úsek v džungli plný bahna. Myšlienky, čierne ako uhoľná baňa. Lepí, šmýka, došiel som? Hej, na koniec úseku. Dorazím sedlo Trubárka, už len doleklep po kameňoch a lúkach, stačí sledovať povypadávané gély a tyčinky. Petrova Lehota.

Keď youtuber nemôže

Tak, a je to tu! Neodškriepiteľný dôkaz, že všetky tie videá na MTBIKER sú len dielom šikovných strihačov a VFX špeciálnych efektov. Že aj cez tie Alpy Martina isto Janči ťahal na lanku, ktoré sa v postprocese vymazalo. Imro je ale borec. Imro je pán športovec, a to píšem s obrovským rešpektom. Jeho videá a články sú vždy niečo, čo zlepší deň a nakopne, nesedieť a ísť sa hýbať. No, stále je len človek, nie programovací turbo-diesel agregát, nie vždy mu klapne deň. Vyzerá byť „nespadnutý“, na biku reťaz i prehadzku má, tak asi to teplo a dusno. A vraj málo spal.

Písal vo svojom reporte o inom svete a prístupe v druhej polovici štartového poľa. Tak tu nás máš, my sme tí, čo sa zastavia, podporia, pokecajú, najedia sa a ďalej idú bojovať. O pozície samozrejme . Imro dole, ideme (celkovo však bola vysoká úmrtnosť, DNF, na to, že slnko pekne pálilo, nepočítajúc istého pánka, ten roky končí hneď v Tepliciach na pive, tradicionalista jaksapatrí a Darinu, ktorej síce vôľa a bojovnosť ako Nikite nechýba, len, nie je Nikita, už len, že sa odhodlala, jej patrí veľká poklona).



Však že, tiež som na šrot, kamarát Braňo tu na seba leje galóny vody, bude rád, ak dôjde, pričom vie dať „A“ štrečku na Salzke. Hovorím si „dôjdi na to Baske, uvidíš“. Tak dobre, pokračujem. Prebrodím cestu pod Machnáčom a začína stúpanie popri potoku v lese, smer najvyšší bod trate. Ale za mnou už určite trúbi vlak.

Som v neskutočnom strese, až sa mi smradľavo potí pod pazuškami, už sa blížim ku križovatke Veľké lúky, kde sa delia trate. Je to k neuvereniu, ale shinkansen z klasika ma skrátka nerozmetal. Výborne. Zákonite však prišiel útlm tempa, až po začiatok zvážnice na Baske sa po tých lúčkach trochu hľadám. Tam pookrejem, počkám si na kolegu v modrom drese a stúpame spoločne. Nakoľko je neznalý, chopím sa role „túru guru“ a o trati ho dopodrobna informujem. Drž si už tú... Na Uhliská mocne pritlačím (pedálmi) a skoro mi pretočí ciferník. Do kelu, nie! Nejdeme po starom dookola k Žihľavníku, čo je pohodička vozenie, ale prudko hore po kameňoch na chatu. Podpásovka. Uf, tak 1 km, 11 %, zaťať zuby.

Kĺzačkový tobogan s potokom, nič hrozné, čo by Ariel v práčke nezvládol, wapky vyžerú.

Baske je ten vybájený psychický medzibod. Ako som aj modrému spomenul, „keď dôjdeš na Baske, dôjdeš už do cieľa“. I Gusto spomínal, že odtiaľto chytil „flow“, chytám ho i ja (zrejme ho tu rozdávali) a začína akoby iná kapitola dňa, cesta hrebeňom, raz les, raz lúky, chvíľu nahor, na to dole. Čo je však inak, odsýpa to. Obieham Petra „treka", čo píše parádne články zo Salzky. Zrázový zabizjazd dám na peši, pár sekúnd navyše ma nezabije, za čo si vyslúžim pochvalu od zdravotníka. Mohol mi dať radšej cukrík.

Pokračuje sa po lúkach a lúkach, pripeká a zapeká statočne. Nič nové. Ešte dupák na peši, ako šupák pred Homôlkou, obieham zopár „svojich“ a vytúžený zjazd z Homôlky. Minule som sa na ňom v úvode vysekal, tentokrát na eskapády nie je priestor. Práveže mi príde, že som nasadol na maglev, úplne nadol letím. Dobré cvičenie core, dobré. Poruba Dolná, asfaltka, gél, autopilot. Turkovice, občerstvovačka.

Začalo byť živo. Trasa sa spojila s malkáčmi, je ich tu požehnane. Beriem iba čistú vodu, zostáva posledných 17 km. Stúpanie zvážnicou, obieham všetko postupne rad radom. Cítim sa ako energetický upír, keď niekoho obehnem, vysajem ho. Tým sa mi ide lepšie a chcem ďalšieho. Ďalších. Prudké esíčko, výjazd z lesa na „TÚ“ lúku. Vitajte v pekle. Vzduch stojí, slnko pečie, na horizonte sa črtá špic vrcholu Vápeč. Voda na krk, stehná, som v parádnej pohodičke, vopred pripravený, netrápim sa. Auto v popredí. Tu? Kolaps? Snáď niekoho neratujú.



Našťastie nie, iba Faxáči. No konečne, vy ste kde boli celý čas?! Cvakoty-cvak. Kúsok roviny, vyrovnať tlaky v ušiach po rýchlom vzlete, bude sa tlačiť. Kúsok. Popod Slopský vrch. Gusto to vraj vyšliapal, musí mi to raz ukázať. A za tým? Prečo sa na záver nezatoto? Kĺzačkový tobogan s potokom, nič hrozné, čo by Ariel v práčke nezvládol, wapky vyžerú. Chlapíci v bielych tričkách, ktorých som obiehal, sa potešia. Nedá mi, mokré je to tu vždy a sú aj alternatívy, napr. po červenej SNP a pred Langáčom cez hrebeň. Alebo slučka okolo Sokola . Čo už.

...valím to do Novej a na tej dlhej rovinke niekto predo mnou...Teba si ešte dám!

Ustojím teda nástrahy šmykľavej zábavy, tí, čo dole tlačia, to isto vidia inak. Posledný štrkový kopček, mňam, tu vás bolo. Štrikovanie okolo jám a kaluží. Langáčska cesta, vkladám all in, nie je čo šetriť. Avšak, hlas kdesi vzadu v hlave sa ozval. „Mrk, nezabudol si na niečo? Nie, čo!? Kde máš kŕče?“ Ty kokso, dnes som ich zabudol doma! Zaslúžený úsmev.



Zjazd pekne odsýpa, pred Dubnickou studničkou takmer nedobrzdím 90-ku doľava, odvodňovacia rúra má však smolu, kameňolom ďalšie cvaky-cvak, Kolačín. V podstate mám hotovo, moje TGV má pokazené brzdy, eufória a radosť z dneška tiež vravia iné, stále udržujem vysokú rýchlosť, valím to do Novej a na tej dlhej rovinke niekto predo mnou... Teba si ešte dám!

Dal, 10 m pred cieľom, moja trasa. Fasa ! S časom na tabuli 6:07 h mi padá sánka. Čože?! To ani nie je možné! To je absolútne, po všetkých stránkach neskutočne skvelé! A pritom mi to ani také ťažké neprišlo . Šupa deň! Kríza, kŕče, pády sa mi vyhli, vysmiaty som, čo viac si od tejto, rokmi preverenej, vytríbenej a nezabudnuteľnej srdcovky priať? Snáď len, ísť pocvičiť core, dúfam, že bude slon na haluškách.



A, ako sa praktickým nejazdením, jednohodinovými výjazdami za týždeň dá toto zvládnuť? Nó, po pamäti. Keď presne poznám trať, čo kde sa nachádza, nič ma potom neprekvapí a som na to hlavou pripravený. Veď, na WC vo vlastnom tiež trafíte o druhej potme, či?